V histórii sú momenty, keď sa veda, takmer bez toho, aby si to uvedomila, ocitne pred prahom. Nie je to jasná hranica, ale jemný priechod, ako tie opísané v perzskej mystike Rumího, kde „dvere, ktoré si hľadal, už boli otvorené“. Dnes táto medzera vedie priamo k jadru otázky starej ako ľudstvo samo: čo je vlastne život? A predovšetkým, aký má vzťah k vedomiu?

Viac ako dve storočia biológia úspešne pracovala v rámci mechanistického paradigmy: bunky ako stroje, gény ako programy, mozgy ako sofistikované procesory. Silný príbeh, schopný vysvetliť veľmi veľa. Ale nie všetko. Zvláštne je, že práve v čase, keď technológia dešifruje nekonečne malé a umelá inteligencia napodobňuje funkcie, ktoré sa kedysi považovali za výlučne ľudské, sa niektoré javy zdajú byť čoraz ťažšie uzavrieť do hraníc hmoty, ako sme si ju vždy predstavovali.

Stalo sa to napríklad vtedy, keď fyzici a biológovia začali objavovať, že mnohé životné funkcie – od fotosyntézy po zmyslové vnímanie, od enzýmových reakcií po embryonálnu morfogenézu – zdanlivo využívajú princípy vlastné kvantovej fyzike. Koherencia, tunelovanie, prepletenie. Termíny, ktoré vznikli na opis správania sa elektrónov a fotónov, nie buniek a orgánov. A predsa sa objavujú v samotnej dynamike života.

Kam to všetko vedie? Možno k radikálnejšiemu pohľadu na živé: nie je to len hmota, ktorá sa organizuje, ale informácia, ktorá sa štruktúruje prostredníctvom polí, symetrií a ne kých nelokálnych procesov. Pohľad, v ktorom život už nevyzerá ako biochemická náhoda, ale ako vyjadrenie hlbšieho poriadku.

David Bohm, jeden z protagonistov fyziky 20. storočia, by hovoril o „implicitnom poriadku“: skrytej úrovni reality, fundamentálnejšej ako samotná hmota, z ktorej vyvstáva forma, pohyb a – podľa niektorých interpretácií – dokonca aj vedomie. Paralelne s tým mnohé východné múdrosťové tradície už tisícročia obhajujú existenciu univerzálneho „vedomého princípu“, jemnej matice, ktorá spája všetky živé bytosti.

Dnes, vďaka kombinovanému pokroku systémovej biológie, kvantovej fyziky a neurovied, je možné túto hypotézu skúmať pomocou nových nástrojov, vedeckých aj filozofických. Otázka sa tak opäť dostáva do popredia, aktuálnejšia než kedykoľvek predtým: je to vedomie, čo vyvstáva zo života, alebo je to život, čo vyvstáva z vedomia?

Autor tejto knihy sa prikláňa k druhej hypotéze a navrhuje, že organizmy – od baktérií po človeka, od rastlín po planetárne systémy – sú individualizovanými prejavmi univerzálneho poľa vedomia. Nie je to mystická idea, ale možné prirodzené rozšírenie najhlbších implikácií kvantovej teórie.

Cieľom nie je nahradiť vedu metafyzikou, ani ich naivne zlúčiť. Skôr ide o to ukázať, že keď sa na ne pozeráme s otvoreným pohľadom, biológia a fyzika nielen komunikujú, ale aj konvergujú. A v tejto konvergencii by sa mohlo skrývať nové chápanie života, mysle a samotného vesmíru. Táto kniha pozýva čitateľa na cestu cez tieto súvislosti: cestu, ktorá začína kvantovou štruktúrou živého, prechádza úlohou informácie a poľa a nakoniec dospieva k najzávratnejšej otázke: ak je vesmír preniknutý Polom vedomia, potom každá forma života nie je len organizmom, ale otvoreným oknom na skrytú inteligenciu sveta.